o co sa to vlastne snazim, na co sa to hram, ved som nikdy nebol tak naivny ako teraz, uz sa predsa nemoze vratit nieco, co je namile daleko, to sa stava v rozpravkach a v romantickych filmoch... uz nemozem vdychnut zivot mrtvym ociam... aj keby som to vedel, pre mna sa neotvoria... hviezdy nepadaju, hviezdy zomieraju, a davaju prietor prazdnote... uz chapem stratene existencie, ktore piju, beru drogy, zabiju sa... oni chceli dobre, nie sebe,
ale hviezdam, chceli len zaplnit tu prazdnotu... a svet to nevidi, svet to nechape... svet to neboli... treba sa vysrat na hviezdy, tie nam nic nedaju... ved ani pre nas nesvietia, keby to tak bolo, zili by sme vecne... maju nas v pazi... a ja neviem co mam robit, nedokazem triezvo uvazovat, a napriek tomu mam v rukach strasnu moc, som na tenkej lavke a mozem sa rozhodnut, resp. musim, v strede kracat nemozem, zosalel by som, a ked sa podvolim padnut na jednu alebo druhu stranu, zranim, nie seba, uz som dost... je to v takej faze, ze bez bolesti a trapenia to nepojde... uz sa neda naspat, mozem len rovno, no ale kadial mam do riti ist
Domov 
